Rudko, sobík šťastia

V malom horskom mestečku, kde sneh padal takmer každý deň, žil malý drevený sobík menom Rudko. Rudko nebol obyčajná ozdoba, ktorá visela na strome alebo stála na poličke. Bol čarovný sobík s veľkým srdcom.

Rudko mal jednu mimoriadnu schopnosť: vždy keď sa niekto cítil smutný alebo zronený, Rudko svojím jasným úsmevom rozžiaril celú miestnosť a priniesol šťastie a radosť. Bol ako malý lúč svetla v tých najtemnejších dňoch.

Jedného dňa malá dievčina menom Líza prišla domov so slzami v očiach. Nebola pozvaná na narodeninovú oslavu svojej najlepšej kamarátky a cítila sa osamelá. Keď vstúpila do svojej izby, zbadala Rudka na svojom nočnom stolíku. A hoci ho videla už mnohokrát predtým, dnes sa zdalo, akoby sa na ňu usmieval ešte jasnejšie a teplejšie.

Rudko začal žiariť jasným svetlom a zrazu sa zmenil na živého, malého sobíka! Skočil z nočného stolíka a povedal: „Líza, nebuď smutná. Som tu, aby som ti prinesol radosť.“

Líza bola prekvapená a jej smútok rýchlo zmizol. Rudko ju zobral na malú dobrodružnú cestu po meste, kde spolu stretli mnoho zvieratiek a postavičiek z rozprávok. Na konci dňa, keď sa vrátili domov, Líza mala srdce plné šťastia a vďaky.

Od toho dňa sa Rudko stával skutočným sobíkom vždy, keď niekto potreboval trochu potešenia. A hoci bol väčšinu času len malou drevenou ozdobou, jeho srdce bolo plné lásky a dobroty pre všetkých okolo.